Ako ste už mohli zistiť, tak píšem. Tak sa vám idem pochváliť s najnovším dielom. :)
Venované všetkým, čo ma kedy ignorovali.
„Prepáčte, musím sa ísť vygrcať.“ Toto som zahlásila na hodine angličtiny a pokojne som si odkráčala na školské záchody. Nikam som sa neponáhľala, pretože poznám svoj žalúdok. Minútu ma bude napínať a po minúte si strčím prsty do hrdla aby to už konečne skončilo. Sila zvyku.
Cítim ako zo mňa vychádzajú všetky problémy, city, starosti... Keď ja ani neviem, prečo zase vraciam. Je to kvôli “kamarátom“, ktorí sa na mňa vykašlali, kvôli chlapcovi, ktorý ma poslal do riti alebo kvôli rodine, ktorá ani nevie, že som psychicky na dne, zničená, unavená zo života?
Rýchlo sa poutieram a vojdem naspäť do triedy, na tabuli vidím napísané past simple/continuous. V mysli vysmejem učiteľku za to, že to nevie poriadne ani ona, a učí to. So zmrznutým úsmevom si sadám na svoje miesto a balím si veci. Obliekam sa, dávam si tašku na chrbát a všetci sa na mňa pozerajú. Nikto ma nechápe. Vstanem a učiteľke hovorím, že idem domov pretože mi je zle.
Zo školy odchádzam do parku, hľadám si tam nejaké tiché miesto, keď ho už po desiatich minútach hľadania konečne nájdem sadám si. Vytiahnem slúchadlá a cigarety. Pri zapaľovaní rozmýšľam nad tým, že by som asi aj mala prestať. Keby chcem, vedela by som prestať aj zo dňa na deň, ale nechcem. Rozmýšľam nad každým jedným okamihom, ktorý som úplne dosrala. Je ich veľa. Zrazu sa rozplačem. Viem, že je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. No ako mi vždy vraví kamarát, nasyp na stôl cereálie a máš raňajky. Len neviem aké raňajky spravím s ignorujúcich priateľov a nevšímavej rodiny...
Venované všetkým, čo ma kedy ignorovali.
„Prepáčte, musím sa ísť vygrcať.“ Toto som zahlásila na hodine angličtiny a pokojne som si odkráčala na školské záchody. Nikam som sa neponáhľala, pretože poznám svoj žalúdok. Minútu ma bude napínať a po minúte si strčím prsty do hrdla aby to už konečne skončilo. Sila zvyku.
Cítim ako zo mňa vychádzajú všetky problémy, city, starosti... Keď ja ani neviem, prečo zase vraciam. Je to kvôli “kamarátom“, ktorí sa na mňa vykašlali, kvôli chlapcovi, ktorý ma poslal do riti alebo kvôli rodine, ktorá ani nevie, že som psychicky na dne, zničená, unavená zo života?
Rýchlo sa poutieram a vojdem naspäť do triedy, na tabuli vidím napísané past simple/continuous. V mysli vysmejem učiteľku za to, že to nevie poriadne ani ona, a učí to. So zmrznutým úsmevom si sadám na svoje miesto a balím si veci. Obliekam sa, dávam si tašku na chrbát a všetci sa na mňa pozerajú. Nikto ma nechápe. Vstanem a učiteľke hovorím, že idem domov pretože mi je zle.
Zo školy odchádzam do parku, hľadám si tam nejaké tiché miesto, keď ho už po desiatich minútach hľadania konečne nájdem sadám si. Vytiahnem slúchadlá a cigarety. Pri zapaľovaní rozmýšľam nad tým, že by som asi aj mala prestať. Keby chcem, vedela by som prestať aj zo dňa na deň, ale nechcem. Rozmýšľam nad každým jedným okamihom, ktorý som úplne dosrala. Je ich veľa. Zrazu sa rozplačem. Viem, že je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. No ako mi vždy vraví kamarát, nasyp na stôl cereálie a máš raňajky. Len neviem aké raňajky spravím s ignorujúcich priateľov a nevšímavej rodiny...
pútavo píšeš. Príspevok znie zaujímavo, celý som ho prečítala :)
OdpovedaťOdstrániť